Ako ma prázdno donútilo vykročiť mimo komfortu
Na začiatku roka 2022 som urobila rozhodnutie, pri ktorom som v tom čase ani len netušila, ako veľmi ovplyvní môj život. Nechcem, aby to znelo ezotericky, nenašla som totiž žiadnu väčšiu silu. Našla som len seba… Seba samú, ktorá bola v mojom JA po celú tú dlhú dobu. Bola ale veľmi ticho. Rozprávala, no nebolo ju počuť. Omnoho hlasnejšie boli názory ostatných, spoločnosťou nastavené očakávania, kariérny rast či hudba v nočných podnikoch Bratislavy.
Bol chladný januárový deň a mňa ráno zobudila veľká nervozita. Vedela som, že sa idem pustiť do niečoho, čo bude veľký skok mimo mojej komfortnej zóny a všetkého, čo som doteraz budovala. Omnoho väčšie obavy som však mala z toho, že to neurobím a nechám sa ukecať na niečo, čo nechcem. Rozhodnutie, že potrebujem odísť mimo všetkého a venovať sa sebe, sa neudialo zo dňa na deň. Rozmýšľala som nad tým už viac než pol roka. Spomínam si, ako som ešte na júlovej grilovačke podgurážená alkoholom rozprávala známym, ako na budúci rok odídem z práce, odcestujem do vysnívaného Fínska a zrovnám si myšlienky. Mala som pocit, že po všetkých tých lock downoch, očkovacích a neočkovacích hádkach či tlaku na pracovný výkon som sa cítila vyčerpane, preinformovane a veru aj znechutene. To nechutenstvo som pociťovala často, keď som sa započúvala do spôsobu komunikácie z môjho okolia. A rovnako sklamaná som bola aj zo seba..
V to januárové ráno som vstala s nádejou, že po dlhých rokoch akéhosi neaktívneho splývania s tým, čo prišlo, urobím konečne niečo pre seba. Ešte v ten deň som v práci oznámila, že potrebujem na svojom tele po čase, ktorý mi prišiel ako večnosť, stlačiť tlačidlo OFF.
V tejto dobe, som pracovala ako hovorkyňa. Bola som zodpovedná za externú komunikáciu firmy. Chodila som na rozhovory do médií, denno-denne sa hrala s dátami, z ktorých som vytvárala témy, odpovedala na žiadosti novinárov a popri tom som tiež moderovala podcast. Bola to práca, ktorá má naozaj dlhý čas bavila. Potvrdzuje to aj fakt, že som mala pri práci takmer úplne voľnú ruku. Spomínam si, že som dokonca dlho fungovala bez oficiálne stanovených cieľov. Ja som ich vlastne ani nepotrebovala. Moje očakávania od seba samej ich stanovovali samé a boli často omnoho väčšie, ako by mi vedel zadať akýkoľvek manažér alebo manažérka. K tomuto sa však ešte určite dostanem v samostatnom článku..
Keď som sa pripravovala na to, ako v práci oznámim, že potrebujem oddych, uvedomila som si, že moje myšlienky vytvárali taký chaos, že rozhodnutie o tom, či dať alebo nedať výpoveď, bolo pre mňa mimoriadne náročné. Bola som veľmi unavená a toto vyčerpanie mi kradlo sebaistotu pri rozhodovaní. Cítila som, že vo mne rastie apatia. Vedela som však, že to, čo mi bolo úplne jedno v danom momente, nemuselo znamenať, že mi to bude jedno neskôr. Zmierila som sa preto s tým, že toto bol moment, kedy neviem o sebe zďaleka všetko. Jednoznačne som sa nevedela bezpečne rozhodnúť o svojej budúcnosti. Už vtedy mi v hlave začali chodiť myšlienky, že by bolo pre mňa lepšie, kebyže si viem zobrať dlhšie voľno a nemusím to hneď zakončiť radikálnejším rozhodnutím o úplnom konci vo firme.
Za vtedajším manažérom som preto prichádzala na jednej strane istá a na druhej strane absolútne stratená. Z tohto dôvodu som mu dala na výber niekoľko variant. Výpoveď bola iba jednou z nich. Ďalšou možnosťou bolo neplatené voľno na pár mesiacov, či zníženie úväzku a upravenie agendy tak, aby sa dala robiť na istý čas na diaľku. Nepovedala som prakticky nič viac, len to, že som si absolútne istá tým, že potrebujem vypnúť. Vo firme som preto poprosila, aby pri posudzovaní možností, čo ďalej, vždy pracovali so scenárom, že odchádzam a nesnažili sa ma od neho odhovoriť.
Po pár dňoch bolo rozhodnuté. Firma mi dala možnosť zobrať si neplatené voľno na tri mesiace. Spomínam si, že keď som hovorila o tejto možnosti mojim priateľom, boli nadšení. Hovorili mi o tom, akú úžasnú vec pre seba robím a že je to skvelé, že mi takto firma vyhovela. Ja som si však nebola istá. Pravdou je, že moje očakávania boli také, že keď príde toto rozhodnutie, vybuchne vo mne obrovská radosť. Nič také sa však neudialo. Ona tam tá radosť svojím spôsobom aj bola, no myslím si, že moju myseľ v tej dobe omnoho výraznejšie naplnili obavy. Mimo iného som si napríklad uvedomovala aj to, že toto moje rozhodnutie nebude zadarmo a ja si siahnem do úspor. V momente, keď mi v práci oznámili, že mi vytvoria podmienky na oddych a počkajú na mňa tri mesiace, som si uvedomila, že moja cesta ide do riadneho neznáma.
A vlastne, ono to tak skutočne aj bolo. Netušila som, že tri mesiace, ktoré som strávila vo Fínsku a venovala ich sebe, ovplyvnia môj život tak výrazne. Po tejto dobe sa toho pomenilo veľa. Zmenila som napríklad moje bydlisko, absolvovala som svoj najnáročnejší rozchod v živote a napokon som do roka odišla aj zo spomínanej práce. Tá najpodstatnejšia zmena sa však týkala prístupu k sebe samej. Dlhé týždne samoty boli vstupom k tomu najintímnejšiemu, čo som kedy mala možnosť spoznať. Bol to môj vzťah ku mne. To, čo by som vlastne nikdy predtým vôbec nenazvala vzťahom.
Výnimočnú pozornosť by som rada tiež upriamila aj na môj niekdajší návrat do práce. Ten totiž sprevádzali situácie, s ktorými som nepočítala a absolútne ma vyviedli z mieri. V práci aj mimo nej ma zrazu oslovovali ľudia, ktorí sa mi zverovali so svojimi mimoriadne osobnými príbehmi. Spomínam si na nejednu príhodu, keď som išla na pracovné interview a s novinárom či novinárkou sme napokon ďalšiu hodinu, dve (či tri) venovali veľmi intímnym záležitostiam. Bolo pre mňa vtedy absolútne zarážajúce, že ľudia, s ktorými som predtým nemala vybudovaný prakticky žiaden vzťah, mi zrazu rozprávali o svojich problémoch tak do hĺbky, že ma to nedokázalo nechať chladnou. Stala som sa bútľavou vŕbou a bezpečným poslucháčom, lebo ja sama som po dlhých rokoch priznala svoju zraniteľnosť. Toto vzájomné zdieľanie bolo na jednej strane nádherné. Niekde tu som sa však sama seba začala pýtať, či nie je smutné, že ľudia, ktorých ich vlastný život v určitej miere nenapĺňal, tieto myšlienky tak dlho dusili v sebe. Čo sa stalo, že necítime komfort rozprávať o tom svojmu okoliu? Pochybujeme o sebe? Myslíme si, že sme v tom sami? Že nám ublížia? Myslíme si, že je to banalita, ktorá nestojí za pozornosť?
Krásne bolo, že každý jeden príbeh bol iný. Napriek tomu sme si medzi sebou vždy našli spoločné znaky. Bolo medzi nimi nevenovanie pozornosti vlastným potrebám a, naopak, venovanie pozornosti spoločensky nastaveným pravidlám o tom, ako má čo vyzerať. Neviem to už presne, ale mám pocit, že niekde tu sa zrodila myšlienka, že začnem písať blog. Vo svojich riadkoch chcem písať o tom, ako rozmanité môže byť rozmýšľanie a každý z nás si zaslúži svoj vlastný priestor, v ktorom sa môže sám rozhodnúť o tom, ako využije svoj čas. Moje úvahy sú ovplyvnené severskou spoločnosťou, ktorá je pre mňa od malička veľmi inšpiratívna a niekde podvedome to bol dôvod, prečo som sem vycestovala, keď mi bolo ťažko.