Ilúzia hodnoty mojej zamestnaneckej nálepky

Idem von s dvoma kamarátkami. Stojíme vonku na zaplnenom priestore pred Starou tržnicou v Bratislave. Rozprávame sa o všetkom možnom. Preberáme  zážitky, životné výzvy a tak, ako to máme rady, analyzujeme život zo všetkých strán. Vtom za nami prichádzajú ľudia, ktorí sa vrúcne zdravia s mojimi priateľkami. Pozerám sa na nich, no nikoho z tejto partičky nespoznávam. Neskôr sa zoznamujeme. Veru netrvá to vôbec dlho a dostávame sa k otázke o tom, aké je naše zamestnanie..

„Veď a treba na tom automaticky hľadať niečo negatívne?“

Tak túto otázku práve pokladám sama sebe pri písaní tohto textu. Určite by som v tom nekompromisne nehľadala dôvod na záhubu všetkých, ktorí sa nás odteraz spýtajú na našu prácu. Všetko je to o prístupe. Mňa osobne aj tento spomenutý konverzačný lámač ľadov naviedol k viere, že ak budem kariérne rásť, tak budem znamenať v spoločnosti niečo viac. Presne tak vyzeral môj príbeh. Žila som v tom naozaj dlho a nijako som si to neuvedomovala.

Maska zakrývajúca osobnosť, ktorá sa sama nepoznala

Spomínaná zoznamovacia situácia bola pre mňa samozrejmosťou a nikdy som jej nevenovala akúkoľvek pozornosť. Moje postupné prebúdzanie naštartoval až moment, počas ktorého táto zoznamovačka prebiehala inak, ako som bola zvyknutá. To ma rozhodilo.

Bolo to vo Fínsku. Približne dva roky dozadu. Opäť som bola v spoločnosti dvoch kamarátok. V Helsinkách sa vtedy konali majstrovstvá sveta v hokeji. Slovensko hralo štvrťfinále proti domácemu tímu a my sme sa preto s priateľkami vybrali niekam von. Chceli sme sledovať zápas v spoločnosti fínskych fanúšikov. Po našej prehre sme sa dali do reči s dvoma miestnymi, ktorí nás neskôr zobrali do svojho obľúbeného podniku. Ako tak plynula debata, zrazu prišli smerom k nám na prvý pohľad nie až tak náročné otázky. Bolo to niečo na štýl: “Čo vás baví robiť a v čom ste dobré?”  

Napriek tomu, že v podniku bol v tom čase výrazný hluk, v mojej hlave akoby všetko stíchlo. Pamätám si, že som po tomto dopytovaní zostala akási nesvoja. Nevedela som totiž odpovedať. Keď som sa pozrela na moje kamarátky, boli na tom rovnako. Všetky sme reagovali roztržito a ani jedna sme neodpovedali.

Naši noví fínski kamaráti boli prekvapení. Zrejme nečakali, že budú musieť toľko vysvetľovať takýto druh otázok. Spomínam si, ako som sa snažila odpoveď  klasicky zaobaliť do svojho zamestnania. Keď som im však povedala, že robím PR manažérku v jednej spoločnosti, milo poukázali na to, že otázka znela inak. Moje kamarátky sa už neskôr touto vecou nezaoberali, zmenili tému a pokračovali ďalej v zábave. Mne to však nedalo a stále som sa nejakým spôsobom snažila odpovedať na otázku. V tom momente som sa vyslovene topila v závale milióna myšlienok. Všetky sa neustále točili iba okolo mojej práce. Ide zrejme o dôkaz, že som bola na svoju zamestnaneckú nálepku pyšná. Zvykla som si, že keď ju spomeniem, vzbudí to záujem. V tomto prostredí to však nefungovalo. V hlave mi preto ako keby dokola znelo: „V čom som dobrá? Pracujem ako PR manažérka, hovorkyňa a moderujem podcast. Čo také by som mohla povedať?“

No a potom to konečne prišlo. Odpovedala som. Povedala som, že som dobrá v rozprávaní… Po takom dlhom rozmýšľaní som zo seba vydala toto. Na nič viac som sa nezmohla. Moja vtedajšia odpoveď ľudí možno prekvapila, no nijako nepohoršila. Po tomto momente sme už pokračovali v zábave ďalej. 

Rovnice a nerovnice v spoločnosti

Ak tá odpoveď niekoho pohoršila, bola som to ja sama. Tento moment bol pre mňa napokon tak silný, že sa mi ešte dlho premietal v hlave. V mojom vedomí sa vtedy niečo naštartovalo. Dalo by sa to popísať ako akýsi druh znepokojenia či zlosti. Až neskôr ku mne prišlo uvedomenie: „Veď ja sa tu už niekoľko rokov definujem ako moja pozícia.“ Akonáhle som sa mala definovať mimo mojej zamestnaneckej nálepky, bolo to pre mňa náročné.

Vrátim sa späť k situácii spred bratislavskej Starej tržnice. Väčšinou to bývalo tak, že keď ľudia zistili, že ma vďaka mojej práci môžu občas na pár sekúnd vidieť v televízii, vzbudilo to dojem. Nie je však pravdou, že by som o takéto čosi mala vždy záujem. Veľakrát som otázku o zamestnaní práve vďaka očakávaným reakciám zabalila do odpovede, že pracujem na marketingovom oddelení. A možno práve toto správanie som považovala za dôkaz, ako neprikladám svojmu povolaniu žiadnu statusovú hodnotu. 

Klamala som sa. Uvedomila som si, že vo svojom živote prirodzene sledujem, ako na mňa reagujú iní ľudia. Keď mi okolie ukázalo, že moja pozícia vzbudzuje dojem, ovplyvnilo ma to. Hoci to pre mňa nebolo úplne zreteľné, prišla som na to, že som sa naozaj považovala za niečo viac. Uverila som, že moja zamestnanecká rola je niečo, čo presahuje 8 odpracovaných hodín 5 dní v týždni. Túto rolu som preto bola ochotná „hrať“ aj vo svojom voľnom čase. A záujem môjho okolia ma v tom podporoval.

Dnes vidím, že moje minulé ja bolo výrazne definované cez moju pracovnú pozíciu. To prinášalo aj svoje následky. Z tohto dôvodu bolo pre mňa náročné stanoviť si hranice, kde táto časť „môjho ja“  už vlastne končí. To sa prejavovalo aj na pracovnom čase. Mám za sebou mesiace a možno aj roky, keď som žila v akejsi bubline, kde boli pracovné povinnosti tými najdôležitejšími. Ich dokončenie bolo pre mňa často väčšou prioritou ako stretnutie s priateľmi, užívanie si času s partnerom, prechádzka so psom, ale aj venovanie sa sebe bez svojej zamestnaneckej nálepky.

Nevšimla som si, že ma práca už vôbec nebaví

Táto podivná viera hlásila niečo na štýl, že ak chcem byť v spoločnosti niekým, musím pre to niečo spraviť. Moje ego ma napokon takmer dohnalo k vyhoreniu. Nestalo sa tak zrejme kvôli tomu, že ma moja práca paradoxne prestala baviť. Počas covidu ma začali zaujímať čoraz viac komplexnejšie spoločenské témy. Ako hovorkyňa spoločnosti, ktorá sa venovala najmä problematike trhu práce, boli moje denno-denné úlohy orientované na veci z tejto oblasti. A to ma už proste časom nenapĺňalo. Moje pohltenie povinnosťami však spôsobilo, že som si to vlastne dlho ani nevšimla.  Pravdu povediac dnes ani neviem povedať, kedy ma táto práca prestala napĺňať a prišla túžba po posunutí sa ďalej.

Asi by som v živote nečakala, že niekedy napíšem, že som vďačná za tak mizerný pocit, akým je úzkosť. Práve jej príchod mi napokon dokázal rozbiť moju rutinu. Nič podobné som predtým nepoznala. Najskôr som si myslela, že tak ako to prišlo, tak to nejako samo aj odíde. Nestalo sa tak. Keďže som nechcela tráviť večery nevedomým prejedaním sa, rozhodla som sa s tým niečo spraviť. Uvedomila som si, že často hovorím, ako „ešte toto pretrpím a potom už bude dobre“. Ako keby moja hlava žila hocikde inde, len nie v prítomnosti.

V tej dobe, keď som sa necítila najlepšie, snažila som sa veľmi jednoducho zamyslieť, kedy a kde som sa vlastne cítila dobre. Vo svojich spomienkach som vylovila svoj polročný študijný program vo Fínsku. Bola to moja obľúbená krajina a keď som sem na vysokej škole dostala možnosť odísť na Erasmus, skákala som od radosti. A tak som si spomenula na to, že práve návrat do Fínska bol môj dlhoročný sen. Pri všetkých  neskorších povinnostiach som naňho však zabudla. A tak do môjho vedomia prišiel veľmi nečakaný a rýchly impulz, ktorý kričal: „Musím ísť do Fínska!“ Neskôr som tejto intuícii prispôsobila úplne všetko a odišla na svoj trojmesačný sabatikal.

Keď tvoja práca nie je tvoj status

Moja intuícia ma napokon doviedla na sabatikal do krajiny, kde zamestnanie netvorí spoločenský status. Vo Fínsku nie je zvykom, aby sa vás napríklad pri zoznamovaní pýtali na to, kde pracujete. Nachádzať sa štvrťroka v takto nastavenej spoločnosti bola pre mňa v mojom vtedajšom rozpoložení vyslovene trefa po hlavičke.

Pravdou však je, že naplno som si však moju vlastnú vkladanú hodnotu do mojej zamestnaneckej nálepky uvedomila až po tom, čo som o ňu prišla. Približne rok po návrate zo sabatikalu som z mojej práce definitívne odišla. Myslím si, že zrejme každému pracovne premotivovanému jedincovi sa zíde plné vedomie pri prvých dňoch po ukončení pracovného kontraktu. To, čomu ste totiž obetovali toľko času a tá kopa povinností, ktorú ste považovali za tak dôležitú, sú zrazu preč. Vaše pracovné telefónne číslo a mail už pre vás zrazu neexistujú. Je to v podstate taký ten pocit, ako keď človek, ktorý berie život príliš vážne, prechádza pomedzi hroby na cintoríne a povie si, že „hmm, týmto ľuďom to môže byť už jedno“.

V mojom prípade bol tento odchod veľmi oslobodzujúci. Podvedomá strata statusu mi priniesla akúsi slobodu. Uvedomila som si, že práve vystúpenie z mojej dlhoročnej bubliny mi dalo možnosti, ktoré som predtým nemala možnosť nikdy vidieť. Kroky, ktoré som spravila po ukončení mojej dlhoročnej práce, by mi v mojom starom prostredí zrejme nenapadli. Svoje nové pracovné pôsobisko som hľadala až za polárnym kruhom na severe Fínska. A hoci som si myslela, že som už po mojich skúsenostiach očistená od statusových stereotypov, ukázalo sa, že to veru nebolo celkom tak.

Pokračovanie o pár dní…