Jeden príbeh o jednej zmene

Niekto: „Ty odchádzaš z práce? A kam ideš ďalej?“

Ja: „No vieš čo, teraz si idem na dva mesiace vyvetrať hlavu opäť do Helsínk. Tam budem reagovať na ponuky práce  v Laponsku. Napokon odídem na sever na pol roka a vyskúšam si pracovať ako čašníčka a barmanka. To mi pomôže pozrieť na niektoré veci z novej perspektívy. Zimné prostredie s polárnymi žiarami bude pre mňa absolútne nové dobrodružstvo. Aj preto rozmýšľam, že po skúsenosti s polárnou nocou si vyskúšam aj polnočné slnko. Neskôr preto zostanem pracovať vo Fínsku aj cez leto.“

Ako smiešne to vyznie. Tento rozhovor sa nikdy neudial. Možno jedine v paralelnom vesmíre. Vymyslená bizarná konverzácia podľa mňa celkom pekne zobrazuje, ako som v dobe odchodu z bývalej práce nemala šancu poznať moje nasledujúce kroky.

Vhupnutie do slobody

Mám pocit, že som už od malička žila v domnienke, ako ľudia, púšťajúci sa do veľkých krokov a zmien, jednoducho vedia, čo robia. Presne na toto som myslela, keď som zase raz skrolovala na Facebooku a narazila na rozhovor s podnikateľkou, fotografom či cestovateľkou, ktorí sa svojho času rozhodli spraviť zmenu a teraz sú označovaní za úspešných.

Keď som odišla z firmy, nemala som žiadnu veľkú víziu. Išla som na úrad práce. Napriek tomu boli moje prvé dni nezamestnanosti veselé. Zrazu u mňa nastalo absolútne vzrušenie a radosť zo slobody. Azda jediná vec, ktorá mi vtedy prekážala, bolo počasie. Bol jún a ja som sa vonku trápila kvôli teplu. Mám rada teploty do 20 stupňov.

Aj na tieto vtedy jediné patálie som však mala recept. Bol to vlastne môj jediný plán, ktorý som mala v rukáve. Po júlovej svadbe jednej z mojich najbližších kamarátok, som plánovala odísť na dva mesiace do Helsínk. Návrat späť do prostredia, ktoré mi počas sabatikalu tak veľmi učarovalo. Čo som tam išla robiť? Na to som nepoznala odpoveď. Od momentu, čo som z tade odišla späť na Slovensko, ubehol zhruba rok a ja som celé toto obdobie túžila chodiť po tých uliciach opäť…   

Úprimný pohľad do zrkadla

Po tom, čo som sa stala nezamestnanou, som svojmu okoliu viackrát odpovedala na otázku, či neľutujem svoj odchod z práce. Pravdou bolo, že napriek tomu, že som nemala nasledujúcu víziu, o svojom rozhodnutí som nezapochybovala ani raz. Bola som na seba pyšná, veď som dokázala odísť z pracovného miesta, ktoré moje okolie považovalo za atraktívne. Ako som už spomínala v predošlom blogu, uvedomila som si, že záujem ľudí o moju pozíciu vo mne vzbudzoval dojem, že som s mojou prácou viac atraktívna ako bez nej.

Ak by som zostala, bola by som podľa mňa frustrovaná a to by zrejme ovplyvnilo moje vnímanie. V súvislosti s touto domnienkou mi napadá jedna konkrétna situácia. V ten deň som sa vybrala do kancelárie električkou. V ruke som si z domu niesla svoj termo hrnček s filtrovanou kávou a v ušiach mi zo slúchadiel hrala obľúbená hudba. Zamilovala som si pomalé vykračovanie po uliciach a robila som to preto aj pred prácou. Pomáhalo mi to užiť si ráno predtým než si sadnem za počítač. Kráčala som zo Šafka smerom k Eurovei. Bolo asi pol deviatej a mojím smerom išlo viacero ľudí. Všetci pre mňa vyzerali rovnako. Formálne oblečení, v ruke taška s notebookom a všetci kráčali pomerne rýchlo. Ja som išla pomalšie a to bol vtedy pre mňa akýsi dôkaz toho, že ja som niekto iný. Všetkých okoloidúcich som hodila do vreca korporátnych zamestnancov s nudnou prácou. Ja som bola v mojej vlastnej hlave vykreslená inak. Hovorila som si, že moja práca je omnoho záživnejšia.  

Keď som prišla do firemnej budovy zastavila som sa pred zrkadlom smerom do výťahu. Pri nastúpení som si zrazu uvedomila, že som v tom zrkadle videla človeka, ktorý sa v mojej hlave nelíšil od tých „nudných“. Moja cesta viedla na najvyššie poschodie, kde som v ten deň strávila ďalších minimálne osem hodín svojho života. Tie som venovala práci, čo ma nebavila. Môj pohľad na korporátnych zamestnancov bol spôsobený vlastným vnímaním mojej práce. Uvedomila som si, že to JA vidím moju prácu ako nudnú tragédiu, to JA som tá frustrovaná a to JA som tá, ktorej táto nespokojnosť ovplyvňuje vnímanie ostatných pracovníkov v podobnom sektore.

Toto nebol moment, pri ktorom by som si uvedomila, že chcem odísť z práce. Je dosť možné, že som v tej dobe bola vo výpovednej lehote. Bol to však moment, pri ktorom som si povedala, že čím skôr, tým lepšie. Môj pohľad na druhých vlastne len zrkadlil moju vlastnú frustráciu.

Klam, ako som stratila kontrolu nad svojím životom

Odchod z práce začínal vzrušujúco a veselo. Po pár týždňoch sa to však zmenilo. Moja hlava začala vnímať moje kroky čoraz prázdnejšie či dokonca nebezpečnejšie. Niektoré rána som ako keby vstala s hlasnými vnútornými výkrikmi: „Preboha Nikola! Čo budeš teraz robiť ďalej?“

Som presvedčená, že do tohto pocitu ma dostal môj predošlý životný štýl. Dlho rokov som fungovala v stabilnom zamestnaní, v ktorom som poberala mesačný plat. V momente, keď mi prišla notifikácia o prijatej výplate na účet, vedela som, že sa to o približne 30 dní zopakuje zase a potom zase a zase. Pomerne návyková záležitosť.

Človek by si povedal, že čo mal vlastne ten môj rozum za problém, veď peniaze chodili každý mesiac stále. Nebol to plat za odvedenú prácu ale dávky v nezamestnanosti. Moja hlava však vedela, že toto potrvá maximálne pol roka. Túto skutočnosť už akoby podvedome nepovažovala za bezpečie.

Môj svet sa dlho točil najmä okolo mojej pozície. Dnes si myslím, že táto „zamestnanecká istota“ tvorila veľkú časť mojej pomyselnej kontroly nad životom. Objavila som svoju zraniteľnú stránku. Zistila som, že toto bol jeden z dôležitých zdrojov môjho pocitu bezpečia. Napriek tomu, že mi v práci nebolo už dobre, bola to moja dobre poznaná komfortná zóna. V skutočnosti bola ale tá pomyselná kontrola vlastne vždy len v mojej hlave. Uvedomila som si, že ju môže tvoriť moja práca, rodina, partner, majetok či ďalšie záležitosti. „Veď čo sa môže stať? Čo sa musí stať, aby sa mi moja kontrola zrútila? Hmm, veď vlastne hocičo..“ A tu som si niekde uvedomila, že na to, aby som sa prestala tak extrémne báť neistoty zo zmeny, potrebujem upraviť len svoje vlastné vnímanie.

Moje rozhodnutia ovplyvňuje moje prostredie

Počas môjho sabatikalu v Helsinkách som zistila, aký veľký vplyv má na mňa prostredie, v ktorom sa nachádzam. Vo Fínsku som sa cítila viac uvoľnená. Keď som si písala veci do diára, moje myšlienky boli kreatívnejšie. Nachádzala som sa síce mimo pomyselného „bezpečia“, no zároveň som bola ďaleko od spoločenských noriem, v ktorých som vyrastala a zrazu som nepočula názory z okolia, ktoré ma niekedy vedeli vystresovať.

V dobe, keď som išla do Helsínk po druhý raz, som už sama sebe priznala, ako veľmi mi záležalo, čo si o mne druhí myslia. Táto vedomosť bola pre mňa napokon veľmi užitočná. Vďaka nej som si uvedomila, že kým som bola v bývalej práci, pri rozmýšľaní nad budúcnosťou som si nevedela dopriať skutočnú slobodu. Keď mi v minulosti aj napadlo, že chcem zmeniť prácu, maximum, čo som vedela spraviť, bolo hľadať podobnú pozíciu na Profesii.

Po výpovedi som však chcela niečo iné. Túžila som vystúpiť zo svojej bubliny. Vízia mi však chýbala. Pri svojom opätovnom odchode do Helsínk sa preto stalo, že som sa vlastne ani netešila. Moje nastavenie vtedy zrazu vnímalo negatívne, že som svoju cestu nevedela vysvetliť žiadnym „podstatným racionálnym dôvodom“. Nešla som tam za prácou, ani za láskou ani za niečím iným. Ako keby zrazu nestačilo, že som po návrate do tohto mesta túžila celý rok. Ako keby nestačilo, že som tento krok spravila kvôli tomu, aby som sa cítila lepšie.

Bolo až neuveriteľné, ako rýchlo moje pochybnosti zmizli. Trvalo to pár dní. Nové prostredie vo mne nakoplo nové rozmýšľanie. Apatia zmizla. Šťastie z toho, že som na mieste, kam ma to tak podvedome ťahalo, jednoducho všetko prehlušilo. Sloboda mysle, ktorú som zrazu mala ma napokon nakopla k hľadaniu práce na severe. Myslím, že presne po tomto som veľmi túžila už dlho. Nikdy som však neverila, že sa mi podarí nájsť si prácu bez znalosti fínčiny. Na tomto mieste som však zrazu dokázala prekonať všetky svoje vymyslené obavy, ktoré vznikali v mojej hlave a dávali mi dôvody, prečo to neskúsiť. A tak som išla do toho naplno.